Spomienkovú jazdu dnes odštartujem na mieste, ktoré mi silno prirástlo k srdcu. Ako väčšina z mojich životných príbehov, stalo sa to celkom náhodne.

Ale najprv … ten pocit a magické slová od Limp Bizkit a ich Break Stuff :”Its just one of those days … When you don’t wanna wake up. Everything is fucked and Everybody sux“. Všetko sa rúti, celý svet na vás tlačí, z domu vás pomaly vyháňajú a váš vnútorný priestor je v štádiu seba deštrukcie. Kto ešte nebol na dne, mal by tam aspoň raz padnúť. Príjemné to nie je, ale vtedy sa vo vás prebudí do života potrebné volanie divočiny.

V časoch zlých rozhodnutí a utopického zmýšľania, rýchlo sa dostanete do štádia úplného kolabsu vlastného ja. Neviete čo a kam, naokolo sa svet začína ohraničovať a vy pomaly strácate kontrolu nie len nad ním, ale aj nad sebou samým. Domov stráca svoje hrejivé účinky. Dopadá na vás potreba z neho odísť. Čas má v tomto celkom jasno a s každým jedným prebudením cítite, že sa vám kráti. Posledné letné dni doznievajú a s ním prichádza posledné rozhodnutie. Kam odísť ?

Netuším kam, čo, ako, miesto Facebooku pravidelne sledujem Profesiu a zúfalo zisťujem, že dokopy nič neviem. Jediné, čo viem, že v domácom meste zostať nemôžem. Je koniec septembra a naivnosť dosahuje svoju jesennú depresívnu beznádejnosť.

Nedeľná nočná chvíľka poézie s výhľadom na Dunaj, ktorý nevidím. V kalendári 11. október a ja ležím na pohovke bytu pri Petőfi híd, jedného z mnohých mostov metropoly Maďarska. Rýchlosť a chaos myšlienkového toku mojej hlavy sa dostáva na štádium bizarnosti posledných dní. Opätovný pohľad z okna mojej novej izby ma neustále preberá do realitného faktu, že som v Budapešti a na ďalší deň začína nová kapitola príbehu zvaného život.

Ale ako sa dostať za 2 týždne z ničoho na technickú zákaznícku podporu HP do Budapešti? Hmm… jednoducho. Padnite na svoje dno. Karma za vás zariadi všetko.

A tak sedím v populárnom open office prostredí na oddelení novo vzniknutej technickej podpory pre IT firmu. Je pondelok a chaos posledných dní posúva svoje možnosti opäť o kúsok ďalej. Takto pred týždňom som ešte len skypoval o možnej alternatíve v podobe tejto práce. Bol začiatok týždňa a zrazu ten svet začal naberať iné tvary. Niekde v úzadí sa rodila malá nádej. Tá dostala reálnejšie tvary, keď v stredu zvoní telefonát, či môžem na ďalší deň prísť do Budapešti. Vo štvrtok sedím vo vlaku a prichádza stret s realitou veľkého mesta. Zoznamujem sa s kolektívom a podpisujem zmluvu. Nemám kde spať, zajtra ďalší deň a vyhliadky na najbližšie dni ma neprestávajú prekvapovať. Baby, čo ma vidia prvý krát s ľútosťou uspávajú svojho budúceho kolegu a dobrodružstvo sa môže začať. Na víkend prichádzam domov, balím veci, s radosťou oznamujem, že na nejakú dobu z domu odchádzam a v nedeľu sa opäť ocitám v Budapešti. Ubytovanie mesiac dopredu je prílišný mainstream. A tak v posledný deň týždňa niečo narýchlo hľadám. 2 vytlačené adresy naplno pokrývajú všetok voľný čas, ktorý takto navečer v nedeľu s kamarátom a budúcim kolegom máme. Po prvom neúspešnom love prichádza chuť prepiť sa do ďalšieho rána ako alternatívna záchrana mojej existencie. Ale stále je tu ešte jedna adresa. A tak sa tam zúfalo vyberám. Nestíham a meškám, byt si pomaly obzerám a pre veľký úspech a k neveriacemu pohľadu domáceho sa tam rovno aj ubytovávam. A nedeľná chvíľka poézie môže začať.

Nemalú podobu tomuto príbehu dopisuje aj spomínaný kamarát a kolega. Nebyť jeho, neprišiel by som k potrebným informáciám a nestalo by sa roku pána 2009 práve toto. Nikdy nepodceňujte retardované nápady svojich kamarátov. Životné cesty môžu byť natoľko kľukaté, že nikdy neviete ako prídete k novej ceste, po ktorej sa dá kráčať.

Do práce samotnej som sa začleňoval ďaleko pomalšie ako do života v novom meste a štáte. Maďarsko je susedný štát, ale predsa tam len platia da kus iné zákony a jazyk samotný je celkom problém. V centre metropoly sa ešte ako tak dohovoríte, ale na úradoch a v bankách… žiaľ nie. Vy ale nemáte čas sa nad týmito prekážkami zamýšľať, lebo do všetkého vpadnete príliš rýchlo. Čo sa časom ukáže ako vaša najsilnejšia stránka v prekonávaní každej prekážky. Možno súcit a možno šťastie na ľudí vôkol, vybavujem všetko nadmieru rýchlo a jednoducho. Každý okolo pomáha a človek má pocit, že kráča po dlhej dobe po tej správnej ceste.

Ale práca samotná, to je iný príbeh. Kto niekedy niečo podobné robil, sa so mnou pousmeje. Kto nie, pre normálneho jedinca je zákaznícka podpora tikajúca bomba. Jedna z mála prác, ktorá ma životnosť 2 roky, pre odvážnejších, o pár viac. Základnú matematiku od jedna do desať sa naučíte už prvú hodinu. To, že google je váš najlepší kamarát o hodinu neskôr. Pre trpiacich nefajčiarov je pravidelná návšteva toalety skôr rebélia ako nutnosť. Otvorený prípad, s ktorým zaspávate, vaša nočná mora. A nefunkčné vedenie jedna noha v hrobe. Vybraný slovník a denná dávka nasratosti na druhej strane telefónnej linky tá druhá. Úvaha nad tým, prečo na zákazníckej podpore majú platy dosahujúce priemer iných povolaní v administratíve nenecháva na seba dlho čakať.

Na druhej strane je tu mesto, o nejaký milión obyvateľov väčšie ako naša metropola. Už pri prvom otvorení vchodu na novom byte a prvých krokoch moje introvertné ja zaplesalo. S prvým tónom v ušiach tancovalo. A pri prvom nestretajúcom pohľade vedelo, že tento únik si našiel ideálnu lokalitu na nový začiatok.

Pridám do toho fakt, že z hľadania bytu na poslednú minútu sa stal malý raj, ktorý mi závidel nejeden kolega. Karma is a bitch. Nuž … z jednej izby, ktorá ma priemerne stála niečo od 170 až 200e mesačne sa mi pravidelne 25 dní v mesiaci dostávalo luxusu celého 2 izbového bytu, keďže spolubývajúci mával iné povinnosti.

Málo čo si dokážete však užívať práve vtedy, keď to máte. Plný úžitok si paradoxne začnete užívať až vtedy, keď o to všetko prichádzate. Čo všetko Budapešť prinášala je už ale iný príbeh. Druhé pokračovanie nenechá na seba dlho čakať.

Toto dobrodružstvo bolo odpísané od prvých krokov k plnému úspechu. Tápanie sa na dne má často svoje opodstatnenie. Klesnete tak hlboko, že sa nemáte už kam prepadať. Začne sa vo vás ozývať niečo, čo rád priraďujem k efektu volania divočiny. Prírodou je dané “prežijú len tí najlepší či najsilnejší” a vo vašom svete sa primárne začne tvoriť potreba prežiť. Ako s ňou každý nadelí, je na nás. Ale čokoľvek sa vám postaví do cesty, ľahšie prežijete už len z dôvodu, že nemáte čo stratiť. Treba len z posledných síl veriť.

A na všetko ostatné, Stay tuned a pekne si počkajte. 🙂